Dnes je pondelok, 27.jún 2022, meniny má: Ladislav, Ladislava
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Marko Igonda: Dušu človeka si nemožno kúpiť

máj 17, 2022 - 09:30
Byť vnútorne slobodný, znamená byť šťastný vo všetkých životných oblastiach. Herec Marko Igonda si uvedomuje to veľké privilégium, treba však podotknúť, že k nemu dospel sám.
Foto: 
Stanka Topoľská

Práce máte, zdá sa, stále veľa. Najnovšie účinkujete v novej slovensko-českej rozprávke Zakliata jaskyňa. Režírovala ju Marianna Čengel Solčanská, s ktorou ste spolupracovali už na filmoch Sviňa či Lietajúci Cyprián.

Vážim si, že stále môžem pracovať a som nesmierne rád, že ma Marianna opäť oslovila. Dá sa povedať, že ďalej ťaháme štafetu. Prepojili sme si energie a na pľaci nám to funguje. Zakliata jaskyňaje výpravný film s medzinárodným obsadením a vznikol v zložitých podmienkach. Nakrúcali sme síce v krásnych lokalitách a aj preto ma to tak bavilo, ale v plnej sile pandémie. Terchová, Súľov, hrady v Česku, všetka tá krásna príroda, ktorú máme, ma nabíjala energiou. Je veľmi fajn, keď sa tvorí v koprodukcii Českej a Slovenskej televízie, keď sa navzájom herci miešajú. Super je aj to, že dostávajú príležitosť mladí herci, v tejto rozprávke sú to Martina Zábranská či Petra Dubayová. Všetkých nás to prebudilo z jemnej pandemickej letargie, v ktorej sme žili. Teraz robím veľa rozprávok a ten iný uhol pohľadu je pre mňa veľmi dôležitý. Vidieť niečo jemné, pekné, a nie tú špinu, ktorej je všade okolo nás dosť. Situácie, v ktorých sa v živote ocitáme, sú samozrejme, vážne a náročné, tak si úprimne užívam pekné veci, ktoré sa dajú zažiť pri nakrúcaní rozprávok. Už len to, že dobro vždy zvíťazí nad zlom, veď to je fantastické. 

Ste realista alebo skôr romantik?

Odpoviem na príklade momentálne prebiehajúcej vojny. Môžem si dovoliť vidieť túto záležitosť z iného uhla pohľadu, debatovať a filozofovať o nej. Nechcem prepadať strachu, ktorý paralyzuje, takže radšej sa sústredím na peknú pracovnú náplň, rodinu a vďaku za pokojný život. Som rád, že nie som verejne činná osoba, ktorá musí rozhodovať o týchto problémoch a ich následkoch na ľudí. Vnímam prítomnosť vojny, v mojom podvedomí stojí to slovo ako policajný strážnik, ale snažím sa žiť pozitívne a dotvárať pekný svet aj pre iných ľudí. 

Vaša dcéra Mária má štrnásť rokov, hovoríte s ňou doma o vojne?

Áno, je to záležitosť, ktorá sa deje v prítomnom okamihu a musíme na to reflektovať. Vedieme na tú tému veľké debaty, aj v škole to riešia. Je prítomná pri tom, keď pomáhame, balí veci a podobne. Mrzí ma, že po pandémii, ktorá bola psychicky náročná, tu máme ďalší a oveľa väčší problém. Ale nedá sa mu vyhnúť. 

Ako najradšej trávite čas so svojou dcérou?

Chodí so mnou na predstavenia, aj na nakrúcania. Má rada ten iný ako reálny čas, predsa len má oboch rodičov hercov (smiech). Od malička bola veľmi vnímavá a všetko nasávala. Teraz ale paradoxne spravila prijímačky na strednú školu, kde by mala študovať odbor policajný technik, konkrétne forenzný analytik, čo je úplný kontrast k nášmu povolaniu. Povedala, že v divadle sa veľa kričí a stále som na cestách, o to ona nemá záujem.

Keď ste mali osemnásť, odišli ste na skusy do USA, konkrétne do Seattlu, odporúčate to aj jej?

Je slobodná, môže sa rozhodnúť, ako chce. Moji rodičia dreli preto, aby som ja mohol žiť svoj sen a teraz pokračuje štafeta ďalej. Môže ísť, kam chce, ale papuče nech si nechá doma. To je legendárna hláška pána profesora Milana Čorbu. Ísť von a vrátiť sa späť do krajiny, ktorá jej umožnila to, že tu mohla vyrásť. Toľko jej k tomu asi poviem.

Iste vám to pomohlo, máte dostatok pracovných skúseností aj zo zahraničia.

Robil som vo východnom Nemecku a odtiaľ som šiel do USA a pracoval na včelej farme. Boli to krásne, ale náročné časy. Začínal som robiť ráno o štvrtej a končil v noci o desiatej. V oboch prípadoch s baterkou na čele. Časom som si našiel dvoch priateľov. Na VŠMU som teda prišiel trochu inak vyprofilovaný.

Po štúdiu Strednej školy umeleckého priemyslu v Kremnici nasledovala tvrdá drina v USA a potom vás prijali na herectvo na VŠMU v Bratislave. Sú medzi tým pomerne veľké skoky, žiaden klasickejší postup ako ZUŠ, konzervatórium a podobne.

To sú tie veci, ktoré najviac obľubujem. Síce som akademik s červeným diplomom, ale nemám rád akademikov. Mám rád ulicu a pravdu. Občas sa vyberieme zlým smerom na správne miesto, ale za rohom, ktorý nevidíme, sú dvere a keď sa tie dvere podarí otvoriť, vrátime sa oblúkom na začiatok, ale ako úplne iný človek. Vtedy to má zmysel. 

Vaša manželka Hana Igonda Ševčíková je tiež herečka, diváci ju môžu poznať zo seriálovej rozprávky Arabela alebo z filmovej komédie Konec básníků v Čechách. Priznali ste, že kvôli vám „obetovala“ svoju kariéru a venovala sa dcére. Teraz, keď je dieťa väčšie, realizuje sa pracovne?

Robí dabing, nakrúca seriály a učí herectvo na súkromnej škole v Prahe. Som jej vďačný, že nám vytvorila príjemné rodinné zázemie. Tým, že máme rovnaké povolanie, to entré tam je a nemusím jej vysvetľovať isté veci. Hneď skočíme do danej situácie.

Viac sa dočítate v aktuálnom čísle týždenníka Slovenka

- - Inzercia - -